Tradičné kachľové pece

Bratov Bitalovcov prezývajú ich kolegovia od fachu KACHLIARSKYMI DINOSAURAMI. Vytrvalo totiž razia cestu klasickej výrobe kachlí.

Starý peciar Ján Bitala do konca svojho života pokojne ignoroval pesničku Pec nám spadla. Jeho dvaja synovia zostali starému remeslu verní a ich pece len tak nespadnú. A ako vravievajú, neboja sa konkurencie, ktorú si sami vychovali.

Prázdniny v dielni

„Tatko sa vyučil u nemeckého majstra Vincenta Fridricha a v roku 1944 získal výučný a tovarišský list. Celý život staval kachle,“ vysvetľuje Jozef Bitala (45). Otcovo remeslo postupne pohltilo aj ich, vyrastali doslova pri peci. „Odmalička som trávil každé prázdniny v jeho dielni. Osekával som kachlice. Aj mi bolo niekedy ľúto, že sa nemôžem hrať s chlapcami, ale otec mi za celé prázdniny dal päťsto korún, čo vtedy nebol malý peniaz,“ hovorí s úsmevom. Podobné detstvo prežil aj jeho o desať rokov starší brat Ján. „Bol som malý chlapec, ale v lete som nešiel do pionierskeho tábora. Tatko ma zobral so sebou, raz som podával tehly, raz osekával. Neskôr, ako druhák v učilišti, som už sám staval kachle,“ spomína pri osekávaní kachličiek a dodáva, že za tie desiatky rokov, čo remeslo robí, môže sekať poslepiačky. „Aj futbal by som pri tom mohol pozerať,“ smeje sa.

Kachličky netmelia

Keďže pece a sporáky stavajú starým klasickým spôsobom, musia každú kachľu osekávať ručne a hrany obrúsiť brúsnym kameňom. Všetko záleží na šikovnosti, kedysi stála jedna kachlička päť korún, teraz štyristo. „Niektorí kachliari dávajú kachličky jednu k druhej a potom škáry vytmelia. Lenže potom treba pec každé dva roky pretmeliť. My netmelíme, kachlice k sebe dosadnú tak, že medzi ne nevlezie ani žiletka. My robíme na doraz a pri práci sa nesmieme unáhliť, lebo by sa nám to vypomstilo,“ vysvetľuje Ján Bitala. Postaviť dobrú pec je hotová veda. Teplý vzduch musí prúdiť tak, aby nešiel priamo do komína, ale zohrial rúru rovnomerne. Inak by tam boli, ako hovoria kachliari, hluché miesta. Ján vraví, že malé kachle pokojne postaví za deň. Začne ráno o ôsmej a večer ich má hotové.

Starí tvrdohlavci

Bratia podnikajú osemnásť rokov, šéfom firmy je Jozef. Začiatky boli neľahké, ale zvládli to. „Začínali sme v jednej dielni, kamarát ma vtedy zobral do Čiech na výstavu Zem živiteľka. Tatko spravil tri pece, aby sme mali čo vystaviť. Predal som ich a hneď som mal aj niekoľko zákaziek,“ hovorí Jozef. Dnes má fi rma pobočku v Púchove, Bratislave a dokonca aj v Rakúsku. Jozef sa smeje, že keď mal kedysi vo fi rme starých kachliarov, neraz vznikol problém, že prehovorili zákazníka na hranatú pec, aj keď chcel inú. „To preto, že boli také pece naučení robiť. Musel som potom dať zákazníkovi zľavu, že sa zmenil tvar. Ale vyučili sme si svojich a bolo po probléme,“ pokračuje. Zaúčajú totiž rekvalifikantov z celého Slovenska a niekedy aj z Česka, ktorých má okrem roboty na starosti starší Ján, vyučený kachliar. Naučí ich základ a potom idú na zdokonalenie s kachliarom do terénu. „Nie každý učeň sa uchytí. Keď sem prídu, hneď viem, ktorého to baví. To vidieť pri robote,“ tvrdí Ján.

Remeslo nezaniká

„Tatko nás neraz ,cepoval‘, aby sme to robili inak, a nie tak, ako sme chceli. Bol už starý a neveril novým trendom. Aj s bratom občas mávame debaty. Napríklad, či postaviť sporák s klasickými kachľovými rohmi, alebo ho dať do rámu, čo je jednoduchšie. Vieme sa aj pochytiť, ale to si potom vysvetlíme,“ hovorí Jozef. Vždy však rešpektuje želanie zákazníka, a ak treba, príde na obhliadku aj trikrát. Starý peciar Bitala zomrel pred šiestimi rokmi. Tradičný spôsob stavania pecí však jeho smrťou nezanikol. „Naše deti si to vyskúšali, ale veľmi ich to nechytilo. Bývalí učni sú našou konkurenciou, ale to vlastne ani konkurencia nie je. Občas aj sami volajú, keď potrebujú poradiť. Sú roztrúsení po celom Slovensku, som rád, že remeslo nezaniká,“ dodáva.